mladých dobrodruhov, ktorí víza chceli získať ale šťastných bolo iba 100- to je povolená kvóta pre Slovensko. V čo najkratšom čase sme sa všetci pokúšali vyplniť dotazník a preklikať sa až do konca. Bolo to ťažké a miestami som mala pocit, že je to už zbytočné. Stále vyskočila na obrazovke nejaká chyba a večne som musela stránku obnovovať. Nakoniec som ich získala. Áno, netreba sa vzdávať, musíš veriť svojím snom! O tom sa presviedčam každým dňom viac a viac.
Na Zélande je všetko nejaké príliš ľahké a jednoduché. Až je mi to podozrivé (ešte nerozmýšľam úplne po "kiwácky"). Vystúpili sme z lietadla a očakávali ohromnú kontrolu batožiny a hlavne papierov- kadejakých výpisov a hlavne víz. A ono nám len klasicky pustili batožinu na pás a skontrolovali cestovné pasy kde nám dali obyčajnú suchú čiernu pečiatku s dátumom. Nič viac nás nepýtali ale asi je možné, že námatkovo niekoho aj skontrolujú poriadne, či im všetky potrebné doklady a potvrdenia sedia. (Víza sme potrebovali až pri vybavovaní bankového účtu, daňového čísla a pri žiadosti o zamestnanie.) Žiaden problém, všetci sa usmievali a pýtali sa nás ako sa máme a čo chceme v ich krajine robiť. Takže naše obavy z dlhých byrokratických prieťahov sa rozplynuli mávnutím ruky.
V hale nás už túžobne očakával kamarát Mišo, ktorý bol na Zélande už takmer rok (presne ako ja získal WH víza minulý rok). Naše prvé stretnutie bolo akoby stodvadsiate piate! Po toľkých správach a online rozhovoroch sme boli ako dlhoročný priatelia. Náhoda to zariadila tak, že Mišo mal letenku do Austrálie na 5. novembra (my sme prileteli do Christchurchu 4.novembra.). Takže sa nám kryl takmer deň na Zélande. Kúpili sme od neho Kevina- nášho princa v striebornej zbroji, naše zlatíčko, autíčko, toyota vista s veľmi vkusnými fľakmi na striebornom laku a trošku zdeformovanými prednými dverami pri vodičovi (alebo jednoducho striebornú Toyota Vista), Mišo nám ukázal v rýchlosti mesto a dal základné inštrukcie týkajúce sa auta. Večer bola jeho good bye party a na nej sa zbehli ľudia z Christu rôznych národností, ktorých Mišo poznal + ich kamaráti, takže dobrá medzinárodná zmes. Vtipné bolo keď sa dovalila tlupa chalanov a v rámci socializácie som sa im pozdravila a spýtala sa po anglicky ako sa majú na čo po česky odpovedali: „ Jééé češky!“ . Trochu sme si schrupli a už som svojho staronového kamaráta viezla v aute, ktoré má volant na pravej strane na let na Golden Coast v Austrálii. Stihli sme mu ešte odliať zo slivovice, ktovie ešte ako dlho bude chalan na ceste, snáď sa ešte stretneme...
Ten prvý deň na Zélande bol vážne prudko intenzívny. Cestou z letiska sme trošku poblúdili, trochu si zdriemli a stretli s Ivetiným kamarátom Lukášom, ktorý nám dal ďalšie cenné rady čo sa týka Christchurchu a života na Zélande a večer sme šli ešte na pláž pozrieť na ohňostroj! Akože, to fakt?! Prvý večer párty a ďalší zase ohňostroj, Zéland sa na nás tešil aspoň tak ako my naňho! Kľúče od Mišovej izby sme nechali v backpackri v kuchyni na stole- všetko je easy, nemusíš sa stresovať, proste to tu tak chodí.
Ešte z Taiwanu sme oslovili mladý pár, ktorý sme našli na internete, či by nás nechceli vziať ako dobrovoľníkov k nim robiť práce v záhrade za ubytovanie a nejaké jedlo (wwoofing, www.helpx.net). Savahna a Baptista bývali v Little River, čo bolo približne hodina cesty autom z Christchurchu. Prvé dni sme boli vzrušené a obzerali si a híkali sme nad všetkým. Aha, zélandské ovce, a potom kravy a aha stromy... Ale keď sme konečne dorazili do Little River, to bolo také krásne, že to ani slovami neviem opísať. Po kamienkovej ceste sme dorazili k usadlosti na kopci. Starý biely dom, altánok, záhony ruží a bielych kál, vtáci spievali a poletovali zo stromu na strom akoby oznamovali domácim „už sú konečne tu!“. Toto krásne miesto plné pokoja sa stalo naším domovom na nasledujúce dva týždne.