Som mladá, pekná a možno aj inteligentná a vydala som sa na cestu na druhý koniec sveta aby som sa našla.O svoje zážitky sa chcem podeliť a preto píšem.... aj keď mám malé meškanie. No čo?! Proste mám zaujímavý život a nestíham o ňom písať. Zoznam autorových rubrík: na ceste...
Ďalší dobiehajúci článok o zážitkoch z milovanej krajiny na opačnom konci sveta... Už som život v Kaikoure brala ako stereotyp a takpovediac istotu. Ráno vstať a ísť do práce. Rodinu mi vytvorili ľudia v backpackri, kolegovia,
Ďalší dobiehajúci článok z môjho života na Novom Zélande. Po zemetrasení v novembri 2016 ostalo okolie Kaikoury značne poškodené. Pobrežie sa dvihlo zatiaľ čo na pevnine nastali masívne zosuvy pôdy. Poškodené ostali cesty aj domy.
Ďalší dobiehajúci článok o tom čo sa udialo v mojom zélandskom živote počas prvého zimného mesiaca v Lake Tekapo a jeho okolí.
Doháňam zameškané a prinášam dopísaný článok z jesene na Novom Zélande (27.4.-10.5.2017). Tento článok je o splavovaní riek v okolí Queenstown a Wanaky ako aj o mne a priateľoch.
Jedného krásneho dňa (19.4.2017) sme si s Laure pobalili naše veci do Manuho a rozlúčili sa s Barefootom, kde sme zanechali Natašu, Henrietu a Johna. Vo vzduchu bola cítiť jeseň a nás to ťahalo opäť na cesty.
Detailnejší pohľad do môjho života v Takeke, o výletoch po okolí, o zážitkoch, o ľuďoch, ktorých som tam spoznala.
Porozprávam vám príbeh. Príbeh, ktorý vytvorilo kúzelné mesto a úžasní ľudia. Príbeh, ktorý je skutočný aj keď sa môže zdať neuveriteľný.
Jeden z najúžasnejších zážitkov v mojom živote. Na kajakárskej základni v Marahau som konečne naživo spoznala Valentine z Belgicka (29), kaitsurferka, malá blondínka so zmyselným nosom (našla som ju vo facebookovskej skupine).
Po dvoch týždňoch u Thomasa v Bruce Bay som sa vydala opäť na cestu. Dorazila som do mestečka Hokitika, neďaleko ktorého mal žiť muž menom Paul v Tomasovej Chatke (Tom´s Hut), kde som mu mala pomáhať za ubytovanie a stravu.
Keď som prišla na farmu, nikto ma nečakal. Ale ako je už starým známym zvykom tu na Zélande, samozrejme bolo všetko pootvárané.
Kariéru zberača čerešní som vymenila opäť za cestovateľskú. Dohodla som si ďalšie dve miesta na West Coaste kde som mala robiť helpx. Oslovila som dvoch ľudí a obaja mi odpísali, že môžem prísť.
V Invercargille som načerpala nové sily a mala čas aj na hľadanie práce. Predsa len peniaze na stromoch nerastú a sem tam potrebujem kúpiť aj jedlo alebo benzín.
Čiastočne z môjho denníčka: Dnes som zažila perfektný deň. Ráno som šla vybehať Bellu a Reef a kým som napúšťala vodu dobytku, tak mi Bella zdrhla.
Môj život pripomína život nejakého filmového hrdinu. Ani milý kiwák menom Olly ma na mojej ceste nezastavil. Z Dunedinu som sa náhle presunula do Invercargillu. Zase. Že prečo?!
Keď som sa vydala na samostatnú cestu do Dunedinu, netušila som koľko toho zažijem a akých super ľudí tam spoznám. Vedela som iba adresu nejakého 27-ročného chemika,
Čakali sme, že ubytovňa pre zberačov bude viac v dezolátnom stave a bude nás tam mraky. Namiesto toho bola budova poloprázdna a my sme mali v chladničke dostatok miesta. Sezóna iba začala.
Ráno sme sa prebudili do slnečného dňa. Teplota naznačovala, že dnes by to mohlo vyjsť a my by sme si mohli obliecť aj kraťasy a tielka, bolo naozaj teplo. Vydali sme sa na cestu do Dunedinu.
Ráno sa pristavil správca free kempu, zistiť ako sa nám tam páči. Mali sme celkom milú debatu o tom, odkiaľ ideme a kam mierime. Poradil nám kde sú ešte dobré kempy na našej trase a čo navštíviť v Invercargille.
Plavba loďou vo fjorde Milford Soundu bola určite dobrá voľba aj napriek tomu, že je to tak od ruky a je tam potrebné zachádzať riadny kus cesty. Bol to nezabudnuteľný zážitok.
Po skúsenosti s helpixom v Tarras sme sa rozhodli, že budeme cestovať po juhu južného zélandského ostrova. Teda aspoň kým začneme makať v čerešňovom sade
