Taiwanského ostrova.
S kúpou lístkov alebo nájdením správneho autobusu nebol problém. Taiwančania sú disciplinovaní, majú všetko pooznačované. Aj v autobuse na svetelnej tabuli majú informácie v taiwanskom jazyku ako aj v angličtine. Keď sme už pri taiwanských autobusoch, dojem keď vojdete doň je taký domácky, záclonky a dečky nesmú chýbať!
Po cca 1 hodine sme sa dostali na miesto. Nasledovali sme ostatných ľudí z autobusu a poobzerali obchody s akváriami kde mali kadejaké morské živočíchy. Našli sme tam aj trhovisko, kde sme si sem tam niečo aj ochutnali (ak nás ponúkli). Čaj bol fantastický- zázvorový, keďže sme nestihli raňajkovať, mne sa začal konečne deň!
Potom sme si zaplatili smiešne vstupné do národného parku Yehliu (80 TWD= 2,3 EUR) a vstúpili doň. Yehliu je známy svojimi vymytými skalami na pobreží mora (pozrite si fotky), okrem toho je vyhľadávaný ornitológmi, lebo sa tam nachádza veľa druhov vtákov. Mali sme aj to potešenie vidieť striehnuť týchto nadšencov s foťákmi na lesnej cestičke (skromne som sa k nim chcela na chvíľku pridať so svojím fialovým nikonom ale tú trpezlivosť nemám).
Naobedovali sme sa v miestnej reštaurácii, kde sme si dali surovú rybu, rezance s morskými plodmi a kraba. Bolo to vtipné ako sme dostali paličky a za niekoľko desiatok minút sme zjedli čo iní okolo nás mali zjedené do 10 min. Krab bol o ničom a drahý, takže sme vedeli, čo si už na Taiwane nedáme. Na pobreží boli aj skaly, ktoré mali krásnu kresbu rôznych odtieňov hnedej. Tu bolo konečne menej ľudí a väčší kľud. Keď som si uvedomila, kde som a s kým a kam ideme a tak ďalej, aj teraz mi to vyčaruje úsmev na tvári.
Večer sme sa stretli s ďalším Taiwancom- Cidom, ukázal nám staré vysvietené uličky Taipeiu. Spýtali sme sa ho na zmenáreň, lebo nám už dochádzali taiwanské doláre a on nám veľkodušne ponúkol 1000ku, že mu ju vrátime na ďalší deň! Akože wau, chlapec nás nepoznal a hneď takto ale nič sme si od neho nevzali, vystačili sme si s tými čo sme mali pri sebe. Keď sme čakali v rade na rezance zastavili nás školáčky či im neodpovieme na zopár otázok a neodfotíme sa s nimi. Tieto rezance mi ale už tak nechutili, boli také tenké a príliš korenené.
Stretli sme sa ešte na dohodnutom mieste s Kerwinom a spoločne sa vybrali k nemu na byt. Dali sme taiwanským chlapcom ochutnať našu domácu slivovicu. Fúúú ani by ste neverili ako to jeden za druhým do seba hrkli! Kerwin mal doma peknú zbierku vín a alkoholu a tri roky žil aj na Slovensku, takže si myslím, že niečo také už skúšal ale pre Cida to bola určite premiéra.