Hokitika-Paul a kúsok raja v podobe Tom´s Hut (15.-24.2.2017)(dvadsiaty článok zo Zélandu)

Autor: Kristína Poperníková | 22.5.2017 o 14:21 | Karma článku: 9,34 | Prečítané:  282x

Po dvoch týždňoch u Thomasa v Bruce Bay som sa vydala opäť na cestu. Dorazila som do mestečka Hokitika, neďaleko ktorého mal žiť muž menom Paul v Tomasovej Chatke (Tom´s Hut), kde som mu mala pomáhať za ubytovanie a stravu.

 

Cesta z Hokitiky ku Paulovi bola dlhá, dobrodružná (ako ku našej chate), miestami som myslela, že som na zlej ceste ale šla som dobre a dorazila na pľac s kopou kadejakého železa a nepotrebných starých vecí. Korešpondovalo to s profilom, že by tam mal mať historické veci na pozemku. Paul tam ale nikde nebol a chatku som uvidela na druhom brehu potoka, žiaden most a potok hlboký pre moje auto. Požičala som si bike, ktorý tam mal zaparkovaný a šla sa previesť povyše po cyklotrase, či nenájdem cestu k chatke ale nič. Tak som sa vrátila a použila lanovku cez potok, ktorú tam Paul má pre stav núdze, keby sa hladina vody v potoku natoľko zvýšila aby sa nedal prebrodiť. Pokračovala som do kopca ku chatke kde ma už čakal Paul. Strdečný starší pán (66 rokov, 7 detí, vlastní firmu s plastovými prenosnými záchodmi - je v podstate za vodou).

Chatka bola malá ale plne vybavená. WiFi, rádio, dres s teplou a studenou vodou, piecka (v ktorej vždy plápolal oheň), plynová rúra so šporákom a hneď za chatkou krásna kúpeľňa s výhľadom na prales (lebo bola vlastne v lese, dalo sa tam osprchovať teplou vodou alebo aj napustiť vaňu a stráviť v nej hodiny, vďaka plynovému šporáku pod ňou- mohli ste sa variť vo vani). Splachovací záchod nebol ďaleko, možno tak 20 metrov od chatky, okrem neho boli na pozemku aj plastové záchody. Paul spával dole a ja som mala pre seba celú povalu. Nejaké dni som tam ale bola celkom sama, lebo Paul potreboval vybaviť nejaké záležitosti v meste alebo pomôcť rodine. Cez deň sme pracovali- v záhrade, zbierali sme drevo alebo prenášali konáre na veľkú kopu v odlesnenej časti lesa alebo sme vyštikávali pichľavé kry a následne ich pálili alebo sadili mladé stromčeky.

Na pozemku sa pásli ovce, kravy a zopár sliepok (čerstvé vajíčka) s kohútom a okrem nich nebolo nič nezvyčajné zahliadnuť divokú sliepku z lesa (weka).

Jeden krásny deň som sa vydala na expedíciu, hľadala som vodopády o ktorých mi povedal Paul, šla som cez prales- dobrodružne! Kopírovala som potok ako povedal ale po čase mi to prišlo také divné, že idem zle, tak som sa predrala k potoku a vracala sa v ňom, topánky sa mi zase rozpadli, ale bolo to pekné dobrodružstvo.

Paul potreboval pomôcť s mnohými vecami na pozemku, mal rozbehnuté viaceré projekty ale ja som pracovať nemusela. Hovoril mi ako k nemu chodievajú ľudia stráviť čas v jeho raji a niekedy len tak relaxujú a nič nerobia, niekto tam dokonca napísal za pár týždňov knihu a aj mne sem tam povedal aby som šla niekam na výlet a relaxovala. Neďaleko bola cyklotrasa, ktorá spájala Greymouth s Hokitikou cez kopce. Tak som si ju samozrejme vyskúšala a navštívila neďaleký Cowboy paradise.

Tom´s Hut bolo naozaj krásne miesto. Veľmi som si to tam užívala a keď bol Paul preč tak nekúrila počas noci, lebo v podkroví bolo tak horúco, že ma to teplo budilo zo spánku. Bolo fajn, že tam mal wifi a ja som si mohla dohodnúť výlet na kajaku v Abel Tasman s Belgičankou Val, ktorú som našla na facebookovskej skupine. A tak po nejakých 10tich dňoch som sa pobrala ďalej na sever.

Cesta z Hokitiky do Marahau

Neďaleko Hokitiky sa nachádza krásne miesto s menom Hokitika Gorge. A ja som šťastlivec, mala som krásne počasie, naozaj veľmi teplý slnečný deň a vôbec som nepochybovala, že vleziem do studenej vody v rieke. Bolo to nádherné, vyskúšala som si skočiť z cca 5metrovej skaly do rieky ale boli tam aj odvážlivci, ktorí skákali z lanového mosta (cca 12m).

Pokračovala som okolo pobrežia cez Greymouth ku Panck Roks (Punakaiki), kde som si uvarila večeru a videla nádherný západ slnka. Nenašla som žiaden lacný kemp v okolí a potrebovala sa presunúť ďalej a tak som navštívila Charleston a Westport (kde som dotankovala) v noci.

Spala som v kempe neďaleko Inangahua. A ráno pokračovala do Nelsonu. Cestou som sa zastavila a obdivovala krásnu rieku, po ktorej sa plavili rafty a na moste som stretla milého chalana menom Manu. Manu poznal nejakých ľudí zo spoločnosti kde som mala dohodnutý kajak v Marahau. Vodáci si k sebe cestu predsa len nájdu!  A ja som konečne našla vhodné meno pre moje „nové“ auto- Manu Car alebo keď sa to povie hneď za sebou je to manuka r. (Manuka- novozélandsý ker s drobnými bielymi kvietkami, z ktorých včely vyrábajú fantastický med).

V Nelsone som navštívila infocentrum kde som doladila detaily výletu v Abel Tasman. Bola tam veľmi milá pani, ktorá mi pochválila môj plán absolvovať Great Walk čiastočne na kajaku a čiastočne pešo a vravela, že kemp, kde som si rezervovala miesto na tretiu noc je podľa nej ten najkrajší v celom parku. Objednala som si watertaxi na cestu späť z Totaranui do Marahau a vytlačila si tam potrebné papiere na spanie v kempoch na Great Walku. Nasledujúcu noc som strávila neďaleko Marahau, bol lacný (10 NZD) a dala sa tam použiť aj práčka zadarmo (väčšinou sa platí 2 NZD za pranie).

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Denne im prejde cez ruky šesťsto kíl múky. Ako sa robí maces na Slovensku

Maces kupujú hlavne ľudia s problémami s trávením.

SVET

Kurz sa dohodol s krajnou pravicou, sľubuje proeurópsku vládu

Ľudovci a Slobodní sa dohodli na koalícii.


Už ste čítali?