reklama

Golden Bay, život v Takake- zélandský domov II detailnejšie (marec-apríl 2017)

Detailnejší pohľad do môjho života v Takeke, o výletoch po okolí, o zážitkoch, o ľuďoch, ktorých som tam spoznala.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Práca

Prvý deň v mestečku Takaka som venovala spoznávaniu blízkeho okolia. Krátka (ozaj maličké mestečko) prechádzka centrom a prieskum možností, kde by som mohla pracovať. Popri tom zastávka v papiernictve vytlačiť zopár životopisov. Na informačnej tabuli som našla nejaké pracovné inzeráty, tak som na nejaké odpísala maily a vo stravovacích zariadeniach som sa sem tam pristavila a opýtala či náhodou nehľadajú výpomoc do kuchyne. Div sa svete v nasledujúce dni sa mi ozvali hneď z dvoch reštaurácií či by som mohla prísť na skúšku a aj jedna dievčina, ktorá hľadala náhradu za seba v práci- čiastočný úväzok, starostlivosť o kvadriatlilckého mladého muža alebo skôr robiť mu spoločnosť počas dňa. (To by už bolo totálne ako z filmu!) Bola som pozvaná na pohovor k nemu domov, kde som stretla 26-ročného kvadriatlika, jeho opatrovateľku Grace a kamaráta, ktorý sa tam práve vyskytol. Hrali sme šach a bavili sa o kadečom. No nakoniec som tento job nedostala ale nebola som až taká smutná.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zobrali ma totižto do čajovňo- pekárňo- cukrárňo kaviarne s názvom Takaka Infusion, podnik vlastnil bombastický nemecký pár, Rolf a Ute Kleinovci. Ako vravievala Irene (talianska kolegyňa) oni sú ako anjeli, ako naší rodičia. Zatiaľ čo Iren bola skôr ako čertík Bertík. Bez nej sa deň v Takaka Infusion nerátal. Bola prvé čo hostia uvideli na ulici, pretože pracovala vonku v stánku pri chodníku a oplývala úžasnou energiou. Ľudom sa prihovárala a odpinkávala tak ľahko, a rýchlosť akou rozrávala... úúú no proste Talianka!

Ute a Rolf emigrovali na Nový Zéland pred ôsmymi rokmi. Najprv pricestovali a precestovali krajinu každý zvlášť aby si boli istí, že sa im obom Zéland páči bez vplyvu partnera. Boli štyridsiatnici keď sa presťahovali, takže toto rozhodnutie bolo, myslím si, dôkladne premyslené. Z ich rozprávania som vycítila, že boli sklamaní ľuďmi v Nemecku- kde mali predtým rozbehnutý biznis s kvetmi a produktmi z nich. (No jasné, kvetinárka si ku pestovateľom kvetov cestu nájde.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo sa mňa týka, v Takaka Infusion som bola veľmi spokojná. Pracovala som 3-4 dni po 4-6 hod. podľa toho ako ma potrebovali v zákulisí ale aj pri pokladni a spratávaní zo stolov, takže som si rozšírila svoje zručnosti. Popri tom som mohla piť úžasné čaje a mala prístup k riadnemu pečivu! Na obed som zvyčajne jedla kíš alebo pizzu a sem tam ma nabalili aj domov s nejakým nepredaným pečivom.

Irene v stanku a môj obed vTakaka Infusion
Irene v stanku a môj obed vTakaka Infusion (zdroj: KrisPope)
Feijoa strom za Takaka Infusion a feijoa plod (chutí podobne ako hruška)
Feijoa strom za Takaka Infusion a feijoa plod (chutí podobne ako hruška) (zdroj: KrisPope)
Takaka Infusion
Takaka Infusion (zdroj: KrisPope)
radosť pracovať s týmito ľuďmi (Irene, ja, Ute a Rolf)
radosť pracovať s týmito ľuďmi (Irene, ja, Ute a Rolf) (zdroj: KrisPope)

Nezabudnuteľný zážitok

Pamätáte si, ako som sa prechádzala mestečkom a študovala informačné tabule? Okrem práce sa tam dali nájsť aj rôzne informácie. Tanečné lekcie, yoga lekcie, oznam kedy bude veľký farmársky market či kedy bude verejná naháčska jazda bicyklom z Pohary do Takaky (8km). No a ja som teda rozmýšľala takto:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

1. Som tu nová, poriadne nikoho nepoznám, iba zopár ľudí v backpackri, nehrozí aby ma niekto, koho poznám videl nahú.

2. Mám rada cykloakcie, zvyčajne to býva sranda a ja sa dobre bavím.

3. Bicykle máme v backpackri, tak si jeden môžem požičať.

4. Táto akcia pomôže upozorniť na problém- rešpektovania cyklistov na cestách.

A tak som sa rozhodla zúčastniť a bolo to bombastické. Áno,keď som prišla na štart a videla tie nahé telá, bolo to divné (nie som zvyknutá zúčastňovať sa naháčskych verejných stretnutí). Zvolila som „rýchlu smrť“ a v sekunde som patrila k nim, šatstvo odložené v malej kapsičke. Namaľovali sme si kdečo na naše telá, predseda nás privítal a nasadli sme na svoje biky. Ľudia popri ceste si nás fotili a povzbudzovali. Našla som si tam kamaráta z Welingtonu- Warrena, šesťdesiatnik, ktorý mi robil spoločnosť počas jazdy. V cieli (nudistickom kempe) sme mali pripravené ovocie a vyhlásili výsledky súťaže o najkrajšie bodypainting (maľovanie na tele). Dozvedela som sa niečo viac o nudistoch (kluby, magazín) a vyskúšala si na pár hodín ich životný štýl. Moje obzory sú teraz širšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale Naked Bike Ride nebol posledný deň keď som Warena videla. Totižto pár dní na to som bola na pláži od Takaky vzdialenej okolo 30 km, zbierali sme tam s Alexim a Bobom mušle skoro ráno, v podstate sa ešte len brieždilo. Bola to moja prvá skúsenosť s vyhrabávaním, takže ma to riadne vzalo. Videli sme v diaľke postavu muža, ktorý sa k nám blížil a keď bol bližšie bolo jasné, že je nahý. Kamaráti sa hneď posmievali, že by to mohol byť nejaký môj priateľ z naháčskej akcie. Pre mňa to nebolo až také zaujímavé ako mušle až do momentu keď sa pristavil a dal do reči s Bobom a Alexim (aké je krásne ráno na prechádzku po pláži ako nás príroda stvorila a pod.). Obzrela som sa za tým hlasom. Predstavte si, keď ma uvidel, ihneď ma spoznal, aj napriek tomu, že som bola oblečená. Žiaril s veľkým úsmevom na tvári, s otvorenou náručou zvolal iba „Kristína!“ a v momente ma objal. Bol to nezabudnuteľný moment v mojom živote a týmto článkom sa stane nesmrteľným.

stretávka cyklonudistov v Pohare
stretávka cyklonudistov v Pohare (zdroj: KrisPope)
viac o tejto akcii: http://www.stuff.co.nz/environment/90061222/World-Naked-Bike-Ride-in-Golden-Bay-draws-100-nude-protesters
viac o tejto akcii: http://www.stuff.co.nz/environment/90061222/World-Naked-Bike-Ride-in-Golden-Bay-draws-100-nude-protesters (zdroj: NINA HINDMARSH)

 

ranné vyhrabávanie mušlí, pár minút pred stretnutím Warena
ranné vyhrabávanie mušlí, pár minút pred stretnutím Warena (zdroj: KrisPope)

Bývanie a priatelia na celý život

Kde som to ale ja vlastne bývala?! A koho som tam spoznala?! Dve veľké otázky, na ktoré je ľahké odpovedať a zároveň je to také popletené, že sa tejto téme budem venovať dlhšie.

Tou jednoduchšou odpoveďou na otázku č.1: backpacker (BP, hostel) Barefoot, Takaka, Golden Bay.

Jednoduchšou odpoveďou na otázku č.2: moju rodinu, neobyčajných ľudí., ľudí špeciálnych so srdcom z rýdzeho zlata.

 Prvý dojem býva veľmi silný. Prišla som okolo obeda, v obývačke som videla vysávač vonku na terase som stretla bosú Beccu, dievča s dlhými ryšavými dredmi a piercingom v nose. V rýchlosti mi všetko poukazovala kým ma prišla uvítať majiteľka Henrieta. Trošku sme pokecali na terase o tom ako to tam chodí a pod. keď mi predstavila v rýchlosti Natašu. Tá práve vyšla zo sprchy a len v uteráku obtočenom okolo nej mi podala ruku a už utekala preobliecť sa. Nataša pracovala v BP ako manager. Pre wwooferov mali prichystané ubytovanie- dievčatá mali spoločný karavan na parkovisku za BP. Bývali sme tam tri: ja, Becca (USA) a Laure ( FR). 

Laure

Laure mala kučeravé hnedé vlasy, milovala voľné tričká, nenosila podprsenky a chodila ako ináč naboso. Mala krásne zuby a často ich ukazovala v širokom úsmeve. Už predtým bola v Barefoote s prieteľom Pascalom a po čase sa vrátila sama (Pascal pracoval v Hastingse a jej sa tam nepáčilo). V Takake pracovala čiastočne v reštaurácií a čiastočne v bare a samozrejme čiastočne v BP. Dalo sa s ňou baviť tak jednoducho, boli sme na spoločnej vlne. Vravievali sme si, že by sme mali začať zajtrajší deň zdravo a aj v tom pokračovať. Hlavne, keď sme sa napchávali cukríkmi, čokoládami či nejakými nezdravými jedlami. Laure bola vegetariánka. Jedno ráno sme si šli zaplávať na miesto neďaleko Hangdog, voda bola...svieža?! My sme usúdili, že keď tam nikto nie je, môžeme sa kúpať nahoľáka. O 15 minút sme už boli naspäť v BP a jedli zdravé raňajky. Snažili sme sa každý deň cvičiť jóugu, ja ráno pred raňajkami a Laure poobede až večer. Ja podľa Boho Beutiful a Laure podľa nejakej francúzskej slečny.

Alexi

Ďalší, koho som stretla bol Alexi, wwoofer. Tichý, plešatý, bradatý, okuliarnatý Francúz, ktorý mal hudobný sluch a veľmi rád si pobrnkával na svojej gitarke. Časom sa z neho vykľul bravúrny kuchár. Robil nezabudnuteľné wafle a naučil ma ako varí mušle. Koniec koncov, keď bol Alexi v kuchyni, dopadlo to vždy na jedničku.

Po pár dňoch nás Beca opustila, vydala sa na cestu s priateľmi.

Ale privítali sme novú posilu do tímu!

Jenny

Jenny, dlhovlasá, okatá írka so zmyselným nosom (úzky s malým hrbčekom). Obľubovala fialovú farbu a rána trávila osamote len s mobilom či knihou na slniečku. Pricestovala z teplej Austrálie, kam sa chcela vrátiť natrvalo. Jenny niekedy mohla pôsobiť veľmi sofistikovane a pokojne ale keď počula slovo „WHISKY“, oči sa jej rozžiarili ako hviezdy a prebudila sa v nej šelma. Tiež niekedy cvičila jógu (s Adrian) a bola vegánka. Keď odišla Beca, Jenny sa presťahovala k nám do karavanu.

James

Jeden deň sa v Barefoote objavil modrooký, usmievavý, chlpatý kiwák- James. Bol ekológ a pracoval na univerzite, avšak zanechal tejto akademickej kariéry s myšlienkou spomaliť a zmeniť svoj život. Časom z neho vyliezlo, že má chorobu, ktorá postihuje svaly a to bol dôvod prečo cvičil jógu. Pomáhalo mu to nie len po psychickej stránke, ale aj fyzickej. Nebol Maor ale vedel zopár maorských slovíčok a raz nám vysvetlil aj prečo je zélandským symbolom strieborný papraďový list v čiernom poli.

Keď maori prišli na ostrov a spoznávali lesy a chceli nechať stopu kadiaľ šli aby sa či už vedeli vrátiť naspäť alebo aby ich súkmeňovci mohli nasledovať. Nechávali list paprade na zemi otočené na rub a v smere kadiaľ išli. Táto typická zélandská rastlina má na prvý pohľad listy zelené avšak na rube sú akoby nastriekané strieborným lakom a preto boli v noci krásne viditeľné.

Novozélandský papraďový list
Novozélandský papraďový list (zdroj: KrisPope)

Bob

Američan, ktorý nemal čas na nudu. Predstavte si dôchodcu s opotrebovaným hlasom (rozprával stále akoby zachrípnuto), ktorý ťažšie chodí a sem tam sa pobicykluje do obchodu a späť. Z mrazničky vybral vždy nejakú fľašku s vodou, ktorú počas dňa vypil alebo si ju zastrčil za košeľu ako „klimatizáciu“. Býval v karavane, ktorý patril k BP už niekoľko mesiacov. Vedel kde čo je po okolí a radil nám, kam ísť na túru a podobne. Vždy večer prišiel do herne a na youtube pustil nejaké pesničky z jeho mládí. Hrával s nami pingpong, najradšej sme hrávali štvorhry s upravenými pravidlami. Teda ak loptička odbitá od stropu pristála späť na stole, bola vždy v hre. A vždy keď sme šli autom, staral sa o občerstvenie dodávkou čokolády a jabĺk (jadrá vyhadzoval z okna do prírody so slovami, že to je pre šťastnú vačicu- lucky possum). Časom vysvitlo, že Bob má bohatú vodácku históriu, študoval prírodné vedy na univerzite (vždy nám ukazoval a pomenuvával zaujímavé stromy, vtáky, mušle...). Bob sa snažil ale v podstate nevedel nič variť... jedine varenú kukuricu a čučoriedkové palacinky, tie boli naozaj božské. No a raz nás v rámci kinovečera donútil pozerať western (mal narodeniny). Sem tam mi pripomínal niekoho mne veľmi blízkeho, koho som nechala doma na Slovensku. Zvykol mi dávať prezývky, zvlášť sa ujala „slovakian treasure“ (slovenský poklad).

Vymýšľal neustále „tajné misie“, niekedy boli také tajné, že do poslednej chvíle sme nemali ani šajnu o čo ide. Ale väčšinou sme ho vedeli odhaliť vopred. Zvyčajne sa misie týkali vyhrabávania mušlí a následne ich spracovaním ale boli sme raz aj na hubách (aj keď sme žiadne nakoniec nenašli) asi 50km od Takaky. Bob sa pridal k nám aj keď sme šli na výlet neďaleko Motueky, kúpať sa so mnou a Laure na Tata Beach, či na Wharariki Beach urobiť zopár bežeckých fotiek. Dokonca sme ho stretli aj večer v bare, kde si s nami mladými zatrsal.

S Bobom bola väčšinou sranda no niekedy som mala pocit, že ma chce ovládať a riadiť mi život (a to nie je pekné). Niekedy zašiel za Natašou aby mi prehodila nejakú službu v BP aby som s ním mohla ísť na misiu. Veľmi ťažko sa nám hovorilo „No Bob“ ale niekedy to bolo proste nevyhnutné a on bol v tom prípade značne sklamaný.

Majitelia Barefoot- Henrieta a Johno (obaja v dôchodcovskom veku) mali tiež občas krušné dni (operácia Five-14ročná boxerka, Johnov infarkt), kedy neboli prítomní aj pár dní. Vtedy sa na nás wwooferov a Natašu mohli spoľahnúť. Na deň sv Patrika sme boli v Barefoode iba wwooferi (bez Nataši) a bravúrne sme sa zvládli postarať sa o BP aj patrične osláviť tento špeciálny sviatok. Jenny púšťala írske songy, večer sa pila whisky, obliekli sme si niečo zelené a šli sme na striedačku do baru (lebo niekto musel ostat pre príprad v BP).

karavan v Barefoote
karavan v Barefoote (zdroj: KrisPope)
praca v BP
praca v BP (zdroj: KrisPope)
Laure na Tata Beach
Laure na Tata Beach (zdroj: KrisPope)
staručká Five a Alexi na terase v Barefoote
staručká Five a Alexi na terase v Barefoote (zdroj: KrisPope)
Laure a Archie
Laure a Archie (zdroj: KrisPope)
Bob otvára ustrice po čisto chlapskej mimsii
Bob otvára ustrice po čisto chlapskej mimsii (zdroj: KrisPope)
Jenny a whisky, pravá Írka v deň sv. Patrika
Jenny a whisky, pravá Írka v deň sv. Patrika (zdroj: KrisPope)
James, Alexi a Bob... na raňajky boli domáce wafle od Alexiho
James, Alexi a Bob... na raňajky boli domáce wafle od Alexiho (zdroj: KrisPope)
z ľava: ja, Stevy,Alexi, Laure, Natasa, James, Jenny a Bob
z ľava: ja, Stevy,Alexi, Laure, Natasa, James, Jenny a Bob (zdroj: KrisPope)

Kultúrny život

Každú stredu sme mali v Barefoode „pot luck“ teda, každý zúčasnený prispel nejakým jedlom na veľký stôl a vytvorili sme tak neopakovateľné švédske stoly. Stoličky sa odtiahli a začalo kŕmenie. Takmer každý večer sme hrávali ping pong. Gro hráčov sme tvorili samozrejme my, členovia Barefoot rodiny ale boli sme veľmi radi keď sa na scéne objavil aj nový hráč z kruhov hostí. Niektorí boli vážne dobrí.

Niekedy som čítala nahlas rozprávkové knižky po anglicky aby som sa zlepšila v angličtine. Priatelia, ktorí mali angličtinu ako materinský jazyk ma opravovali a vysvetľovali význam slov, ktorým som nerozumela. Knižky som mala od priateľov alebo z „Trash Palace“ , knihy za 0,50NZD/kus, oblečenie 1NZD/kus, topánky 2NZD/kus. Super obchod s milými tetami, ktoré tam pracovali na dobrovoľníckej báze.

Štvrtky večer patrili návšteve podniku „Brigand“ a živej hudbe a tancu. Pamätám si keď som tam prišla prvýkrát. Cítila som sa ako v sne. Kapela zložená z chlapov vo veku 60+ hrajúcich tanečné piesne. Na parkete distingvovaný pár tancujúc sťaby profesionáli zo súťaže spoločenských tancov. Skupina bielovlasých rozšafných babičiek, ktoré laškovali s bas gitaristom a bubeníkom kapely. Pridala sa nejaká bosá žena (50+), tá mala inšpiratívne, nepopísateľné tanečné pohyby! Potom ďalšia malá blondýnka (60+). Následne prišli hipisácke deti z hippie kempu (vlasatí mladíci). V rámci prestávky sa na stagi vystriedali ďalší hudobníci, medzi ktorých patril aj Alexi a proste improvizovali spolu, či spievali a hrali na gitare. Mňa to stále trhalo na tanečný parket. Bola to krásna zábava, ktorá začínala v takom duchu ako to opisujem okolo 9tej večer až do kedy sa ľudia bavili. My sme z BP prišli stále v rôznom zložení s hosťami z BP. Spomienky ako Benoa (FR) tancoval s babičkou Rose Alen, či ako sme okupovali parket: Alexi s Lenou (NOR), James s Lucy (Aus) a ja s Texasanom čo sa vrátil z Antarktídy. Raz som sa odvážila a opýtala sa toho tanečníka spoločenských tancov, či by si aj so mnou zatancoval... to bolo ako také malé Vianoce.

Sem tam sme si zašli aj na koncert do Mussel Inn (cca 15min. autom). Raz sme tam prišli na koncert ukulele tria- The Nukes. Podnink bol plný na prasknutie, tak sme ostali vonku a sledovali vystúpenie cez okno. Po čase prišiel člen kapely a otvoril okno, viete si predstaviť aké to bolo úžasné?! Mali sme akoby VIP miesta a zadarmo!

Druhýkrát som tam prišla kvôli Anke. Popíšeme si situáciu. Mukaríme v herni, už sa nikomu nechcelo hrať ping pong a vo dverách sa objaví neznáme dlhovlasé dievča s nemeckým prízvukom a pýta sa osadenstva či by niekto nechcel ísť s ňou do Mussel Inn na koncert. Pýtala sa po backpackroch v Takake, lebo z jej backpackru nikto nechcel ísť. Skúšala stopovať až do noci, keď svietila čelovkou na kúsok kartónu, kde mala napísané Mussel Inn ale potom začalo pršať. Proste chcela tam veľmi ísť a dúfala, že sa nájde dobrá duša, čo by ju tam vzala. Nechápala mladých ľudí v backpackroch čo len čučali do smartfónov a nechceli ísť na živý koncert. Mala šťastie, že v tú noc sa objavila v Barefoote. Za 10 min. sme už sedeli piati v mojom aute na ceste do Mussel Inn. Keď sme tam prišli, chceli od nás vstupné, tak sme to ukecali na to, že si Anke niečo objedná a budeme sedieť vonku. Opäť som sa ocitla za oknom v prvom rade a opäť nám ho otvorili.

Pot Luck
Pot Luck (zdroj: KrisPope)
Takakské kino, aj s prestávkou v uprostred premietania The Eagle Huntress, Alexi a Bob
Takakské kino, aj s prestávkou v uprostred premietania The Eagle Huntress, Alexi a Bob (zdroj: KrisPope)
The Nukes v Mussel Inn
The Nukes v Mussel Inn (zdroj: KrisPope)
Brigand
Brigand (zdroj: KrisPope)
ping pong- Paul vs. Bob, Američania (jeden ma volal Blue Fairy a druhý Slovakian Treasure)
ping pong- Paul vs. Bob, Američania (jeden ma volal Blue Fairy a druhý Slovakian Treasure) (zdroj: KrisPope)
moja najobľúbenejšia stránka v najobľúbenejšej knižke
moja najobľúbenejšia stránka v najobľúbenejšej knižke (zdroj: KrisPope)

Misie

V Takake sa žilo pekne, slnko svietilo a niekedy som si našla čas aj niekam zájsť. V mojom počítači som mala zopár obrázkov na výber pozadia a ani som netušila keď som si vybrala bežkyňu po pláži, že sa raz ocitnem na rovnakom mieste naživo. Chcela som si poriadiť vlastnú verziu „bežkyne po pláži“ a tak som sa vracala na krásnu Wharariki Beach, vzdialenú od Takaky 54km zas a znovu. Okrem krásnych skál v mori a pieskových dún sme obdivovali aj tulenie mláďatá šantiace v skalných bazénoch alebo kŕmili Arnieho(páva) na parkovisku. Navštívila som toto miesto s rôznymi ľuďmi v rôzne časy dňa, tak sa pozrite čo sa nám podarilo poriadiť.

Avšak keď bol sparný deň, bol lepší nápad sa schladiť vo vode čím skôr a teda sme si zašli na kúpačku k rieke alebo na Tata Beach. Dokonca aj tam sme zazreli tulene. Pri rieke sme sa zase vyšantili skákaním do vody a hojdaním na lanách.

Bavila som sa s Bobom o hubárčení a chytil sa iniciatívy nám ukázať krásne miesto, kde sa po daždi môžu vyskytovať huby. Cesta tam trvala asi hodinu a nenašli sme ani jednu hubu, avšak našli sme krásny kus prírody, palmy, výhľad na more, ovce a kravy... proste Nový Zéland.

Cestou sme sa aj stavili vo vychýrenej čokoládovni v Colingwoode. Čokoládové bombóny fantastickej chute, ale len pre tých čo na to majú. Avšak, žijeme len raz a patrí sa ochutnať, keď vyzerajú tak nazožratie. (Veruže kebyže to nie je také drahé, zjem všetky!)

S príchodom jesene sa už kúpačkový čas vykrádal preč ale keď som uvidela tú nádhernú rieku pri Salisbury Falls, no neskoč si tam, keď sa dá?! Laure a Stevy si trošku zaliezli. Laure si pri tom vyrobila obrovskú modrinu na zadku. Cestou k autu sme stretli zopár miestnych a tí nám povedali, že sa tam pár rokov dozadu natáčalo- Hobit.

Jasné, ešte som vám nenapísala nič o Stevym.

Stevy- Belgičan, ktorý býval v BP v karavane (podobne ako Bob), pracoval v Takake niekoľko mesiacov na lososej farme. Z prvu som ho veľmi nevnímala, nebol veľmi spoločenský- stále čučal do tabletu ale časom sa z neho vykľul fajn chlapík. Študoval telovýchovu a pomáhal Bobovi s cvičením aby nabral kondyčku na veľkú misiu (o nej neskôr). Okrem toho sem tam doniesol nejakého toho lososa z farmy (podobne ako ja pečivo), boli sme to ale partia so zvyškami z práce. A to najhlavnejšie, čím si dokázal získať srdcia všetkých, robil tie najlepšie dezerty na pot luck!

Wharariki Beach a Farewell Spit
Wharariki Beach a Farewell Spit (zdroj: KrisPope)
pozadie v počítači a pohľadnica, podľa ktorej som zistila kde to je
pozadie v počítači a pohľadnica, podľa ktorej som zistila kde to je (zdroj: KrisPope)
bežkyňa po pláži v mojom podaní
bežkyňa po pláži v mojom podaní (zdroj: KrisPope)
tuleniatka na Wharariki Beach
tuleniatka na Wharariki Beach (zdroj: KrisPope)
Laure a James na Wharariki Beach
Laure a James na Wharariki Beach (zdroj: KrisPope)
krížom cez Farwell Spit
krížom cez Farwell Spit (zdroj: KrisPope)
kúpačka v rieke s lezením a hojdaním sa na lanách (Laure, James a týpek čo tam liezol ako pavúčik)
kúpačka v rieke s lezením a hojdaním sa na lanách (Laure, James a týpek čo tam liezol ako pavúčik) (zdroj: KrisPope)
my tri z karavanu
my tri z karavanu (zdroj: KrisPope)
Obrázok blogu
(zdroj: KrisPope)
Obrázok blogu
(zdroj: KrisPope)
Alexi a Jenny
Alexi a Jenny (zdroj: KrisPope)
čokoládovňa a Luiza
čokoládovňa a Luiza (zdroj: KrisPope)
Bob, Nora a lucky horse na cyklo-výlete v okolí Takaky
Bob, Nora a lucky horse na cyklo-výlete v okolí Takaky (zdroj: KrisPope)
Veľká Noc trochu ináč (keďže čokoládové vajíčka vypredali, dobre poslúžili aj čerstvé od sliepočky) mám tých najlepších kamarátov!
Veľká Noc trochu ináč (keďže čokoládové vajíčka vypredali, dobre poslúžili aj čerstvé od sliepočky) mám tých najlepších kamarátov! (zdroj: KrisPope)
Hippie kemp v Takake (stany, záhradky, ohniská,...)
Hippie kemp v Takake (stany, záhradky, ohniská,...) (zdroj: KrisPope)
Obrázok blogu
(zdroj: KrisPope)
Te Puna o Riuwaka
Te Puna o Riuwaka (zdroj: KrisPope)
Obrázok blogu
(zdroj: KrisPope)
Salisbury Fals
Salisbury Fals (zdroj: KrisPope)
Salisbury Falls
Salisbury Falls (zdroj: KrisPope)
čierne labute v Farwell Spit
čierne labute v Farwell Spit (zdroj: KrisPope)

...a čo ešte?

Ja som v Takake naozaj žila. Ráno som cvičievala jogu, šla do práce, poobede z práce. Pracovala v BP, šla sa kúpať, varila, jedla, hrala ping pong, čítala atď. V susednom dome bola zubná ordinácia, ktorú som musela navštíviť a teda som mala v Takake aj svojho zubára. Inak milý malý pán, ktorého som stále stretávala v potravinách. Vďaka Bohu som s preplatením úkonu od poisťovne nemala žiaden problém. Potom som zase riešila Manuho, lebo mu končili nálepky. Nálepky, ktoré musí mať platné každé auto na ceste. Jedna sa týkala technickej kontroly a tá druhá je registračná a dá sa kúpiť na každej pošte na toľko mesiacov, koľko chcete. Žiaľ Manu technickou kontrolou na prvýkrát neprešiel, kvôli nejakým veciam, ktorým nerozumiem a potom kvôli drobnosti ala gumička na stieračoch a šrúba uchycujúca rezervu v kufri. Takže som mala jeden mesiac na to, aby som ho dala do kopy a šla s ním na opätovnú kontrolu do servisu (za druhú kontrolu sa neplatí). Šéfovci v čajovni mi dali tip na dobrého a lacného mechanika a ten Manuho dal dokopy a nakoniec testom technickej kontroly prešiel. Všetci boli takí šťastní, keď som ho priviezla späť na parkovisko za BP. Možno preto, že sme mohli chodiť na ďalšie výlety po okolí.

Na svoj ozajstný domov na Slovensku som ale samozrejme nezabudla a keď som sa dozvedela, že sa nejakí Ľubovnianci chystajú na pár týždňov na Zéland, skontaktovali sme sa. Ja som im pomohla ako som vedela s radami čo, ako a kde a oni mi na oplátku priniesli slovenské dary (horalky a pálenku). 

cestou od mechanika
cestou od mechanika (zdroj: KrisPope)
v čakárni u zubára
v čakárni u zubára (zdroj: KrisPope)
Ľubovňanci na Zélande!
Ľubovňanci na Zélande! (zdroj: KrisPope)
Kristína Poperníková

Kristína Poperníková

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som mladá, pekná a možno aj inteligentná a vydala som sa na cestu na druhý koniec sveta aby som sa našla.O svoje zážitky sa chcem podeliť a preto píšem.... aj keď mám malé meškanie. No čo?! Proste mám zaujímavý život a nestíham o ňom písať. Zoznam autorových rubrík:  na ceste...

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu