Ja som mala v pláne zúčastniť sa misie (s Bobom, Alexim a Stivyem), Laure mala vlastný plán, ktorí zahŕňal cestu do Mt Cook Village so mnou a potom návrat na sever za frajerom Pascalom.
Ute a Rolf mi na cestu dali veľký chleba a kíše na obed (sú to zlatíčka). Bolo nám aj smutno aj sme sa tešili na nové dobrodružstvá. Už počas balenia vecí do auta som myslela na nechanie aspoň jedného, dvoch miest v zadu prázdnych, ak by sme náhodou brali nejakých stopárov. A viete čo?! Samozreje nás hneď za Takakou stopla milá teta, ktorú sme zviezli zopár kilometrov.
Zastávka v Motueke pre lacný benzín a vo veľkom supermarkete. Cítili sme sa zrazu ako v civilizácií. Žasli sme nad hojnosťou obchodu a kúpili si výpredajové poveľkonočné čokoládové vajíčka. Za Motuekou na križovatke stál nejaký stopár. Uvidela som ho len tak tak na poslednú chvíľu, lebo ho zakrývalo odbočovacie auto. Koniec koncov som po pár metroch zastavila na krajnici. Najprv si nás nevšimol no keď potom dobehol, uvideli sme starú známu tvár, ktorú sme poznali z backpackru- Hamish. Hamish bol chalan rodený na Zélande, vyrastajúci v Austrálii ale hlavne bol to dobrý rozprávač a že mal aj o čom rozprávať! Keď precestoval kopec krajín a plavil sa na starej drevenej sťa by pirátskej lodi pár mesiacov. Opisoval more, rána, večery, príbehy ako sa vrátil na Zéland loďou a hneď sa ho niekto v prístave opýtal, či mu nechce pomáhať na lodi. Odmietol to, lebo bol rád, že je zase po dlhom čase na pevnine. Teda Hamish už na prvý pohľad vyzeral ako dobrý moreplavec. Keď sme tak pokračovali cestou uvedomili sme si, že sme necvičili jógu a už sa zmrákalo. Tak sme jednoducho zastavili a zacvičili si s Laure v prírode, zatiaľ čo Hamish relaxoval. Noc sme strávili vo free kempe medzi jazerom Rotoroa a Murchisonom. Ja som spala v aute, Laure v stane a Hamish pod celtou, vodu sme si nabrali z riečky a prevarili.
Ráno nás zobudili cestári, ktorý tento free kemp využívali ako základňu a mali tam odparkované pracovné stroje. Hamisha sme tam nechali s tým, že ak by nikoho nestopol, my ho vyzdvihneme z našej cesty od jazera Rotoroa do Hanmer Springs. Jasné, že niekoho stopol, lebo sme ho už cestou nestretli.
Zastavili sme sa v Murchisone, lebo mi Bob prízvukoval aby som tam našla Micka Hopkinsona, o ktorom mi rozprávali vodáci ešte doma na Slovensku. Nájsť Micka Hopkinsona v Murchisone nie je také ťažké ako by ste sa možno nazdávali. Jeho dom spoznáte ľahko... má poštovú schránku vyrobenú z kajaku. Trošku sme blúdili po pozemku keď nikto nebol doma, potom sme uvideli najekých mladíkov, ktorých som sa opýtala na ňho a tí nás poslali ďalej do zadu kde stáli dvaja starší muži. Tipla som si, ktorý je Mick a keď som ja povedala: „Mick?!“ on odpovedal „Kristina?!“ Viete si predstaviť aká som zostala zaskočená keď niekto ako on vie moje meno?! Vysvetlenie je však jednoduché. Bob sa na svojej stopárskej ceste na juh zastavil na Mickovej základni a povedal mu o Slovenke, ktorá vie niečo o československej expedícii na Dudh Kosi- Himaláje v 1973, teda ešte pred Mickovou anglickou expedíciou v 1977. Mick bol tesne pred odchodom do USA (kde žije pol roka) ale venoval mi pár minút. Ukázala som mu krátky dokument o expedícii zo ´73 a pokecali sme trochu o jeho expedícii.
Do Hanmer Sprinksu sme dorazili v podvečer. Joga v parku za starým liečebným domom a večera uvarená a zjedená v centrálnom parku. Čo dodať, naša cesta mala štýl! V aute sme si púšteli indie folk a spievali a bavili sa o kadečom a kadekom. S Laure bol road trip taký jednoduchý. Spali sme vo free kempe neďaleko Christchurchu. Stretli sme „Lucky Possum“, ktorá utekala pred nami dobrých 20metrov a my sme ju neprešli (ako sa to tu bežne stáva)! Ráno sme sa zastavili na pláži, zacvičiť si jógu zjesť raňajky a takmer každý okoloidúci nám povedal, keď videli sušiaci sa stan, že to nie je miesto na kempovanie (domáci si to miesto dobre strážili). Christchurch- obchoďáky! Boli sme riadne nabudené na nákupy v Pack´n Save (najlacnejší supermarket-potraviny na Zélande) a Lure ešte dokúpila výbavu na kempovanie- čelovku. Na vyhliadke na mesto a poloostrov sme si dali obed a opäť sa vydali na vnútrozemnú cestu.
Zastavili sme sa vo Fairlie, kde sme si zase uvarili večeru v centre. A aj keď som si chcela mestečko viac obzrieť nemali sme čas a ani svetlo. Ďalšia noc vo free kempe a ráno sme raňajkovali pod Mt Cookom (Najvyšší vrch Nového Zélandu, 3724mnm). Dali sme si ľahšiu túru, ktorú tam absolvuje asi každý (Hooker Valley Track). Z rána to nebolo až také prepchaté. Keď sme sa vrátili k autu, nastala smutná rozlúčka. Dúfam, že nie na celý život. Laure tam ostala do nasledujúceho dňa a ja som pokračovala s Manum na juh do Queenstownu, kde som sa mala stretnúť s Alexim a Bobom a začať našu VEĽKÚ „VIANOČNÚ“ MISIU!