Dva týždne na kajakárskej misii na novozélandských riekach ( 25.článok)

Autor: Kristína Poperníková | 15.11.2017 o 9:07 | (upravené 18.11.2017 o 11:31) Karma článku: 4,69 | Prečítané:  338x

Doháňam zameškané a prinášam dopísaný článok z jesene na Novom Zélande (27.4.-10.5.2017). Tento článok je o splavovaní riek v okolí Queenstown a Wanaky ako aj o mne a priateľoch. 

Po rozlúčke s Lore som z MtCook pokračovala vnútrozemnou cestou cez Cromwell do Queenstownskej záhrady, kde som už bola dohodnutá stretnúť sa s Alexim a Bobom. Bob nemá telefón a preto je trošku „oldschoolové“ stretnúť sa s ním, aj keď mu pomáha emailova adresa (cca každé 2 dni si kontroluje maily ak mu to podmienky umožnia). Nevadí však, Alexi telefón má a tak to bolo jednoduché. Chcete vedieť ako sa stretli tí dvaja? No predsa vo Wanake, kde prišli obaja v dohodnutý čas na dohodnuté miesto (jeden z východu a druhý zo západu). Bob mal trochu melancholické rozpoloženie a chcel spať v ružovej záhrade ako za starých čias (pred tromi rokmi to bola dokonca jeho adresa, ktorú použil aj na vodičák). My s Alexim sme chceli spať v autách a tak nám Bob odporúčil ulicu, kde by to malo byť bezpečné (bez pokuty). Ráno sme sa zobudili do krásneho dňa a Alexi našiel za stieračom pokutu, zatiaľ čo môj Manu bol nepoškvrnený. Asi ma cez ten môj neporiadok queenstownski policajti spať v aute nevideli alebo Alexi chrápal. Kto vie?!

 

Prečo sme našu veľkú misiu umiestnili tak ďaleko od Takaky, kde sme sa všetci stretli prvýkrát a ktorá nás všetkých spájala?! O čo vlastne šlo?!

Vec sa má tak, že Bob v dobe minulej vlastnil firmu, ktorá zabezpečovala dobrodružné raftovanie na riekach v okolí Queenstownu, ktorý je známy adrenalínovými turistickými atrakciami. Áno vlastnil firmu, ktorá potom zanikla ale ostali mu nejaké kajaky a výstroj, ktoré daroval kamarátovi a ten stále žije blízko Queenstownu. Preto sme tam šli. Bob poznal okolité rieky dobre a výstroj a kajaky boli tiež tam. A ešte, bolo to v čase keď sa každoročne koná jesenný Arrowtownský festival (niečo ako naše jarmoky).

Arowtownský festival bol krásny, farebný, štýlový. Tanečnice kankánu v starom zlatokopeckom mestečku, divoký žonglér, ktorý to riadne rozprúdil aj za pomoci odfukovača lístia, kačacia rely na potoku potešila hlavne deti.

Vyzdvihli sme kajaky a príslušenstvo od Bobovho kamoša a misia mohla začať. Najprv zasvätiť Alexiho do tajov pádlovania v kajaku na jazere a potom sme pokračovali na riekach Clutha a Hawea, blízko Wanaky. Našli sme tam poblíž lacné kempy a spávali sme teda v autách, zatiaľ čo sa Bob nemohol vzdať tisíchviezdičkového hotela. Či sme sa obávali o jeho zdravie s Alexim, keď bolo 4°C cez noc ale nedal si to vyhovoriť. Jesenný čas nám dovoľoval byť na vode približne 10:00-17:00, teploty boli cez deň okolo 12- 18°C .

Sem tam ma vedel Bob riadne vytočiť keď sme ho zháňali a naháňali aby sme už mohli ísť na vodu, či keď sme ho čakali po splave, kedy konečne privezie auto. Bob nemal telefón a nemal ani hodinky!

 

Teda sme si takto nažívali spoločne si varili a kajakovali stále dvaja a tretí bol šofér. Presunuli sme sa potom do Glendu Bay. Vzala som si do hlavy a chlapi súhlasili, že sa vyspíme pár dní v daždivom a chladnom počasí v chatke (vďakabohu). Párkrát sme si zišli Mahitahi (Alexi s Bobom a ďalší deň ja s Bobom). Po nešťastnom vybití Manuho baterky, som Bobovi chvíľu neverila či sa bude vedieť o moje auto dobre postarať. Spoločnosť Alexiho mi dodávala silu vytrvať v priateľskom súznení aj s Bobom. Alexi= Zen guru, ako sme ho s Laure nazývali.

Bob začal mať problémy s kolenom (predsa len po 3och rokoch opäť v kajaku a na krku 61rokov) a tak sme sa vrátili do Queenstownu, kde bol na vyšetreniach u známej v nemocnici a my sme sa potom presunuli do Glenorchy. Nasledujúci deň sme šli na Rees. Pôvodný plán bol aby tam šli Bob s Alexim. Keď som ale uvidela tú rieku po dažďoch, nemohla som nechať Alexiho tam ísť  a tak som do kajaku sadla ja v sprievode Boba, s ktorým som mala krátko predtým výmenu názorov. Moje pocity sa v sekunde otočili a bola som strachom bez seba keď som si uvedomila, že na rieke je veľmi ťažké zastaviť. O pár minút (ale dobrých pár km) sme našťastie v poriadku zastavili a ukončili náš splav na Rees.  Vďakabohu za Alexiho, že zastavil na takom fajn mieste kde sa dalo zastaviť. Bob sa ma snažil čo to naučiť z kajakovania počas nášho tripu ale keď začne panika, tak to nie je sranda! Túto situáciu neočakával nikto. Myslím, že môj prirodzený vodácky inštinkt (a motto: pádluj pádlu,j stále pádluj) mi zase raz zachránil kožu a Bob sa aspoň na čas ukľudnil. Nasledujúcu noc sme strávili v krásnom Kinloch lodge, kde mali aj teplú výrivku! Ešte zastávka v raji, keď je tak blízko a opäť na cestu späť do Queenstownu.

Misia pokračovala a my sme boli dohodnutí stretnúť štvrtého člena našej svorky- Stevyho! Stevy mal bus z West Coastu do Wanaky, kde som po ňho prišla ja na Alexiho Odysey, zatiaľ čo Alexi a Bob splavovali riečku okolo Arrowtownu.

Po večeri v Queenstownských záhradách (a stretnutí starého kamoša zo sadu Čílana Nikolasa) sme sa traja cestovatelia vyspali poslednýkrát v teplej posteli v backpackri. Zatiaľ čo naše veľké dieťa spalo zase v záhrade. Ráno sme nasadli do áut a vyrazili do Skyppers Canion. Cesta tam bola nezabudnuteľná a som pyšná na Manuho a Odysey ako to dobre zvládli. Kopce boli strmé, cesty úzke (chyba znamenala let par desiatok metrov dole do kaňonu), brody sme si sem tam prispôsobili aby sa dali prejsť lepšie. Bolo to parádne dobrodružstvo. Nakoniec sme našli starú chatku, kde sme mohi prespať a založiť si tam základňu na pár dní.

 

 

 

Párkrát sme si zapádlovali so Stevym na hornom toku, parkrát s Alexim a Bobom na nižšom toku. Priateľské vzťahy s Bobom upadali, zatiaľ čo s chalanmi som si rozumela fantasticky. Je mi toho trochu ľúto ale píšem pravdu. Čo mne prišlo riadne divné bolo, že Bob stále posielal pohľadnice mojím rodičom na Slovensko. Opisoval aká som skvelá a kde sme boli a čo zažili. Považoval to za veľmi dôležité, dať im vedieť tieto informácie. Smutné je, že svojej rodine do USA nepísal pohľadnice.

V Skyppers canyone bolo krásne a po pár dňoch sme sa vrátili do civilizácie- Queenstownu. Vrátili kajaky a naše cesty sa rozišli. Alexi smeroval na juh do Te Anau, Stevy na východ do Dunedinu a potom po pobreží do Christchurchu, Bob chcel ostať dlhšie v Queenstowne a ja?! Ja som mala dohodnutú prácu v Lake Tekapo (tešte sa na ďalší článok).

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment šéfa slovenského parlamentu politológ Grigorij Mesežnikov.

EKONOMIKA

Analytici ukázali, v akom stave je naozaj výstavba diaľnic

Štát chce D1 do Košíc dokončiť v roku 2026. Pozrite si mapu.


Už ste čítali?