reklama

Čo sa stalo v Kaikoure (jún-október 2017) (27. článok )

Ďalší dobiehajúci článok z môjho života na Novom Zélande. Po zemetrasení v novembri 2016 ostalo okolie Kaikoury značne poškodené. Pobrežie sa dvihlo zatiaľ čo na pevnine nastali masívne zosuvy pôdy. Poškodené ostali cesty aj domy.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Do Kaikoury som v júni pricestovala vnútrozemskou cestou. Bolo už neskoro použiť cestu po pobreží z Christchurchu, ktorá má úsek pár kilometrov po 7mej hodine večer zatvorený (k problému Kaikoura a cesty sa ešte vrátim v samostatnej kapitole).

Kaikoura (maorské umenie na plaži)
Kaikoura (maorské umenie na plaži) (zdroj: KrisPope)

Začiatok v Kaikoure

Večer ma na recepcii v Dusky Lodge a Backpackri čakala obálka s mojím menom, kľúčom od izby a inštrukciami. Ráno som sa zastavila na recepcii a zaplatila za 3 noci v backpackri. Myslela som si, že to bude akurát na začiatok a možno môj nový šéf Hamish bude mať nejaké ubytovanie pre mňa. Veď niečo také spomínal keď sme spolu volali. Len s tým jeho kiwi prízvukom a divnými slovami človek nikdy nevie. Nakoniec to myslel, tak, že môžem robiť wwoofing v backpackri a pomáhať v kuchyni v jeho bare. Takže si ubytko odrobím v backpackri a na zvyšok si zarobím v kuchyni. Neznelo to tak zle a aj tak som si myslela, že sa po pár dňoch presťahujem na hory. Po rozhovore s Hamishom, kde sme si naživo vysvetlili ako by to malo byť som sa v backpackri opýtala či tam môžem wwoofovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
východ slnka
východ slnka (zdroj: KrisPope)

Dusky Lodge a Backpacker

Tvár Breisa (Francúza, pracovníka v backpackri) nemohla vyžiariť väčší úsmev po mojej otázke či potrebujú pomocníka. Situácia bola taká, že už pár dní tam dreli iba dvaja wwooferi a veeeeeeeeľmi potrebovali viac dobrovoľníkov (teda ma brali všetkými desiatimi). Práca v Dusky Backpackri bola hlavne o upratovaní, pracovali sme po dvojiciach a vždy ráno sme si rozdelili či upratujeme kúpelne, kuchyne alebo robíme postele či niečo iné. Prvé dni sme boli štyria: ja a Kaz(Japonec), ktorý ma zasvetil do tajov backpackru a kde sa dá čo nájsť a v ďalšom tíme Chris (Ír, ktorý začal wwoofovať rovnaký deň ako ja) s Tillom (mladý Nemec). Situácia s wwoofermi sa rýchlo zmenila po príchode mojích budúcich horských kolegov a náhodných cestovateľov- po pár dňoch sme boli desiati! V Backpackri boli okrem bežných turistov ubytovaní aj dlhodobí hostia- tí, ktorí v Kaikoure pracovali. Veľkú komunitu tvorili Maorovia- železničiari a mladí Európania- kontrolóri dopravy*.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

*živý semafór alebo tzv. stop/go ľudia s „lízatkami“ alebo teda plácačkami z jednej strany GO (SLOW) a z tej druhej STOP, na Zélande ich vidíte na každom kroku

Na recepcii pracovala zavalitá Škódsko-Kiwáčka Claire, ktorá sa kamošila s Maorami a nie až tak veľmi s ostatnými (ale mňa mala rada). Kebyže mám napísať všetky mená wwooferov, s ktorými som robila tak to nedám, bolo ich veľa a stále sa menili.

tulenia kolónia v Kaikoure
tulenia kolónia v Kaikoure (zdroj: KrisPope)

Whaler a práca pre Hamisha a Tima

Práca v kuchyni v bare Whaler ma bavila a kolegovia boli srandovná parta, najlepší bol šéfkuchár Toni, ktorý stále vtipkoval a snažil sa nás rozosmievať. V kuchyni sme mali fajn hudbu a umývanie riadov mi šlo od ruky popri chrúmaní hranoliek a iných lakociniek. Až som ľutovala, že tam robím len občasne na pár hodín. Ostatní mojí budúcokolegovia z hôr nemali také šťastie pracovať v kuchyni (nepotrebovali nás tam toľko) a tak pomáhali so sťahovaním ďalšieho baru alebo rozoberaním iného baru (ktorí vlastnil Hamishov brat Tim). Trochu veľa barov.... no áno, Hamisha každý v meste poznal, lebo to bol veľmi aktívny mladý podnikateľ. Popýtali sme ho či nám vie pomôcť vybaviť nejaké atrakcie za nižšiu cenu. Čuduj sa svete, stačilo, že nám napísal list, v ktorom stálo, že pracujeme pre Kaikourskú komunitu a pozorovanie veľrýb člnom bolo úplne ZADARMO. Tak sme s Lucile (Francúzska) a Kingou (Poľka) šli na veľryby!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
veľrybyyyy (Sperm whale)
veľrybyyyy (Sperm whale) (zdroj: KrisPope)

Po čase som sa k pracantom-sťahovačom barov pridala aj ja (druhý a tretí týždeň v Kaikoure). Čo vám poviem, sťahovali sme a pracovali v backpackri a sem tam pomohli s prípravou vlekov na svahu. Sneh na horách bol, ale stále ho nebolo dostatok a tak som čakala na otvorenie sezóny 3 týždne. Pričom som za týžden odpracovala snáď 20hodín?! Spokojná so situáciou som teda nebola a tak som zažiadala o prácu ako kontrolór dopravy (keď boli všade okolo mňa v backpackri). Pridali sa ku mne aj moje horské kolegyne Kinga a Lucile. Keď nám Hamish asi tretíkrát vravel, že už otvoria stredisko (asi každý týždeň otvárali pričom neotvorili) prirodzene som mu neverila a vybrala si radšej ostať v meste a mať radšej istého holuba v hrsti ako vrabca na streche, alebo naopak?! Posledný víkend sme s horskými kolegovcami Kingou, Viktorom a Joahnou (Francúzsky pár) šli na túru na MtFyfe. Bolo to riadne strmé a miestami som mala pocit, že tam ostanem a už nikdy nezídem dole... no nakoniec som to samozrejme dala. Úžasné boli výhľady z nadmorskej výšky 1600m na oceán a Kaikouru, či na hory na opačnej strane. Pár metrov pod vrcholom je malá chatka, v ktorej boli postele a krb, v ktorom sme si cez noc kúrili a vôbec nám nebola zima aj keď bol vonku sneh!

SkryťVypnúť reklamu
reklama
MtFyfe (v chatke a výhľad na hory)
MtFyfe (v chatke a výhľad na hory) (zdroj: KrisPope)
MtFyfe s výhľadom na Kaikouru (v jeden deň sa môžete guľovať na horách a surfovať)
MtFyfe s výhľadom na Kaikouru (v jeden deň sa môžete guľovať na horách a surfovať) (zdroj: KrisPope)

SpreyMarks

Ukázalo sa, že za hodinu práce na ceste som mala o 4doláre viac akoby som zarábala na horách a mohla som pracovať veeeeľa hodín. Bolo to najlepšie rozhodnutie čo som mohla urobiť. Môj prvý deň na ceste pre spoločnosť SpreyMarks bol zároveň prvý deň otvorenia lyžiarskej sezóny v MtLyford.

pohodka na ceste (keď však prišli autá stála som pri pádle, dohadovala sa vysielačkou s mojím partnerom na druhej strane a usmievala sa a mávala šoférom)
pohodka na ceste (keď však prišli autá stála som pri pádle, dohadovala sa vysielačkou s mojím partnerom na druhej strane a usmievala sa a mávala šoférom) (zdroj: KrisPope)
niekedy spúšťali vodu vrtuľníkmi na zosuvy aby popadali nestále skaly, vtedy sme cestu na čas úplne uzatvorili a nik nesmel ísť popod zosuv, ostatné fotky- môj prvý deň na južnej ceste, východ slnka s pádlom a svietiacimi nákladiakmi a trošku zle osadená značka (moja vina to nebola)
niekedy spúšťali vodu vrtuľníkmi na zosuvy aby popadali nestále skaly, vtedy sme cestu na čas úplne uzatvorili a nik nesmel ísť popod zosuv, ostatné fotky- môj prvý deň na južnej ceste, východ slnka s pádlom a svietiacimi nákladiakmi a trošku zle osadená značka (moja vina to nebola) (zdroj: KrisPope)

Na ceste sa dalo naozaj dobre zarobiť. Ráno sme vstávali nehorázne skoro, našťastie sme pracovnú základňu mali pod oknami (doslova, vo vedľajšom dvore, cca 20m). Páčilo sa mi vždy ráno prísť a vidieť tie zaspaté a pokrútené výrazy tváre, ktoré sa menili na úsmevy po pozdravení v rôznych jazykoch. Zdravila som sa anglicky, nemecky, francúzsky a maorsky (boli tam aj iné národnosti ale ja nie som jazykový tip, muselo im stačiť anglicky). Stále sme si ráno našli svojho supervisora, naskočili do auta a odfrčali na pracovisko.

výhľady čo som mala v práci (z hora: južná, vnútrozemská, severná cesta z Kaikoury a nočný Slip2 na severnej ceste)
výhľady čo som mala v práci (z hora: južná, vnútrozemská, severná cesta z Kaikoury a nočný Slip2 na severnej ceste) (zdroj: KrisPope)
východy slnka na severnej ceste od Kaikoury. Koľko som ich videla?! Véééľa, každý bol trochu iný ale vždy nádherný.
východy slnka na severnej ceste od Kaikoury. Koľko som ich videla?! Véééľa, každý bol trochu iný ale vždy nádherný. (zdroj: KrisPope)

Väčšinou som pracovala na severnej Kaikourskej ceste, ktorá bola pre verejnosť úplne zatvorená (okrem pár domácich). Prostredie bolo prašné, hlučné s masou nákladných áut a ďalších ťažkých strojov, pričom výhľad mohol byť čarokrásny ak ste videli more (a niekde aj tulene). Nikdy predtým som si tak neužívala východy a západy slnka ako v tejto práci, každý bol iný! Po pár týždňoch sme sa bavili s taliankou Annou(Arcadia, ale nemá rada svoje meno), že by sme mohli vyskúšať nočnú šichtu. Spýtali sme sa a hňeď nás tam potrebovali a presunuli. Dokonca sme v práci mohli aj spať počas prestávok, ktoré niekedy trvali až 4hodiny, pracovali sme 12-16,5 hod. rôzne podľa náplne práce- uzatvárali sme cestu, robili Stop/Go alebo jazdili a kontrolovali semafóry.

a nasledoval východ mesiaca
a nasledoval východ mesiaca (zdroj: KrisPope)

Stále som ale riešila otázku ubytovania. Backpacker bol síce blízko práce ale drahý v porovnaní čo za to a tak, keď sa objavila na nástenke ponuka ísť do Hamner Springs, prihlásila som sa. A tak nás z úžasnej nočnej presunuli na dennú kým nás presunú do Hanmer Springs. Čakací týždeň po množstve odpracovaných hodín na nočnej ma dorazil a vyšťavil. Potrebovala som relax, vtedy mi pomohla kamarátka Anna. Príbeh o vyšťavenej Kristíne, energetickom upírovi Stefanovi, obijímacom Andresovi a zachraňujúcej šoferujúcej Anne by bol na dlhšie a nie je až taký podstatný v tomto príbehu. Možno to poznáte z vlastnej skúsenosti, keď pracujete s energetickým upírom...

MtLyford
MtLyford (zdroj: KrisPope)

V skratke šli sme na 3 dni na hory do Mt Lyford. Ubytovanie nám zabezpečila firma (mali tam prenajatú chatu) a lístky na vleky som mala s 50% zľavou, lebo som kamoška. Jeden deň na lyžiach, druhý na snowboarde s kurzmi s kamošmi Tomom (Angličan, ináč super poslúchač môjho čítania) a Joahnou.

okolie Hanmer Sprinks
okolie Hanmer Sprinks (zdroj: KrisPope)

Keď som sa vrátila z hôr hneď ma poslali do Hanmer Sprinksu. Tam môj relax pokračoval. Pracovala som nudných 7-10hod., víkendy voľné, diéty na každý deň a ubytko platila firma. V pracovnom teame som bola s dvoma mladými Maorami- Tara a Tapi. Zdieľali sme aj jedu ubytovaciu jednotku, teda boli sme spolu v práci aj po nej. Zasvetili ma čiastočne do maorského života. Mala som čas ísť do Spa aj na krátku túričku za mesto, kde som našla svoj prvý geocatch! Okrem Maorských kolegov a ich rodinných príslušníkov (ktorých majú všade) som sa kamošila s Francúzskami Emilie a Dainou (tie tam tiež presunuli z Kaikoury). Po 2och týždňoch som sa vrátila do Kaikoury, kde sa v podstate nič nezmenilo.

západ slnka bol niekedy tiež riadne krásny a ráno sme sa stretávali v práci ešte pred východom slnka o 5:30 alebo 6:00
západ slnka bol niekedy tiež riadne krásny a ráno sme sa stretávali v práci ešte pred východom slnka o 5:30 alebo 6:00 (zdroj: KrisPope)

Stále sa mi nepáčil pomer cena a kvalita bývania čo som mala v backpackri a tak som sa na týždeň presunula do auta a spala na parkovisku v práci, zatiaľ čo som si varila a sprchovala sa v backpackri ale po týždni tento systém v backpackri zastavili a teda som sa vrátila späť do maličkej izby pre 6 ludí. Ostali mi len spomienky na obrovskú izbu s veľkou posteľou v Hanmer Sprinks. V práci bolo dobre, dni ubiehali ani sme nevedeli ako. V práci sme trávili 11-13 hod., obchod-potraviny, variť, sprcha, pokecať, spánok, raňajky... na viac nemáš čas.

kým som bola v práci, tak sa okrem tuleňov dali zahliadnuť aj divoké kozy na kopcoch
kým som bola v práci, tak sa okrem tuleňov dali zahliadnuť aj divoké kozy na kopcoch (zdroj: KrisPope)

Pýtate sa ako to bolo počas zlého počasia?! Keď bolo zlé počasie- silný dážď/vietor tak nás väčšinou poslali domov, lebo bolo nebezpečné pracovať pri zosunutých miestach pre robošov, teda nepotrebovali ani Stop/Go ľudí. Väčšinou, pretože záležalo od miesta kde robíš, na sever od Kaikoury to bolo takto ale na juhu ich tam niekedy nechali pár hodín robiť v daždi.

Moja bežná výstroji, čo som si obliekala každý deň (aj ked nepršalo):

2 hrubé ponožky, pracovné topánky, termogate, dalšie gate a ešte oranžové pracovné gate, termotričko, hrubý sveter, vetrovku, oranžovú vestu a veľkú oranžovú bundu, dva šály, rukavice, čiapka, helma, okuliare číre a slnečné.

tulene v práci (Slip 6, severná cesta z Kaikoury)
tulene v práci (Slip 6, severná cesta z Kaikoury) (zdroj: KrisPope)

Stále sa môžeš na niečo sťažovať a ja som sa sťažovala v poradí: 1. sandfly (nemôžeš im ujsť, stojíš na jednom mieste), 2. studený vietor, 3.dážď, 4.slnko. 

Najlepší týždeň v práci som strávila s Manyou (Nemkou) a supervajzorkou Laurou( Nemka) a Sabinou (Maori). Napíšem len toľko, keď sa celý deň bavíte s niekým cez vysielačku a ten niekto má zmysel pre humor a ste na jednej vlne songy ako: I´m walking on sunshine (Katrina and the Waves), Hello (Adele), Hello (Lionel Richie) a iné majú úplne iný význam. Naše bežné frázy v práci boli:

„Si čistý, môžem poslať?“

„Držím!“

„Posielam!“

„Potvrdzujem“ a samozrejme čísla. Dni v práci nám (Stop/Go ľuďom) spríjemňovali vodiči, ktorí nám mávali a niekedy zastavili aby nám dali, či hodili niečo na jedenie (sendviče, jablká, cukríky, lízatka, koláče a iné). Poznala som ich podľa ŠPZtiek, nie podľa mien a oni mňa poznali podľa nenahraditeľného úsmevu a mávania. Časom vytvorili takú moju rodinu a keď ma po vyše dvoch mesiacoch presunuli na vnútrozemnú cestu až mi chýbali vodiči zo severu a posledné dni v práci som sa pýtala naspäť na severnú cestu aby som im mohla poslednýkrát zamávať.

Alexiho návšteva

Alexi opustil Christchurch a vydal sa na sever a cestou sa zastavil ma navštíviť. V tom čase som končila v Hanmer Sprinkse a tak ma v podstate presťahoval. Zastavili sme sa v MtLyford kde už koncom augusta pomali ale isto mizol sneh. Stále ho ale bolo dosť na jarnú lyžovačku. V kaikoure sme boli zbierať Paua mušle a pozrieť veľkú tuleniu kolóniu.

Alexi- Zen guru- Kamarát (Mo Pote).

MtLyford
MtLyford (zdroj: KrisPope)
Alexi nazbieral krásne Paua mušle, kamaráti v backpackri a kamaráti v komunitnom centre a bob pred odchodom z Kaikoury
Alexi nazbieral krásne Paua mušle, kamaráti v backpackri a kamaráti v komunitnom centre a bob pred odchodom z Kaikoury (zdroj: KrisPope)

Bobova návšteva

Zatiaľ čo Alexiho návšteva bola predom dohodnutá, tá Bobova ani z ďaleka. Proste sa jeden deň náhodne objavil v backpackri. Trochu sme sa porozprávali, zahrali ping pong a odviezla som ho po pár dňoch na autobus (mala som akurát voľno v práci). Bavili sme sa hlavne o kajakovaní a veľmi mi zdôrazňoval aby som šla do Murchisonu. Stále narážal na to aby som pracovala na vode, že by som si mohla predĺžiť víza a pod. Ale mne sa táto vízia nepáčila a rovnako sa mi nepáčilo, že sa ma niekam snaží tlačiť (už to robil predtým cez emaily). Nič to, ja mám svoju hlavu a už pred Bobovou nečakanou návštevou som si písala s Mickom a dohodla sa, že prídem na kajakársky kurz do jeho školy v Murchisone nie aby som preňho pracovala ale aby som sa zlepšila pre mňa.

Čo ešte v Kaikoure

Jasné, Kaikoura je známa veľrybami ale sú tam aj veľké tulenie kolónie. Tulene majú „v paži“ a kľudne sa vyvalia a opaľujú na ceste či chodníku ak sa im chce. Okrem toho je známa pláž, ktorú poznajú hlavne surferi a prichádzajú si tam zajazdiť z celého sveta (po zemetrasení sa pobrežie zmenilo ale aj tak to je dobré surférske miesto). Neraz som sa cez voľný deň bola poprechádzať po pláži, nazbierať kvietky, zacvičiť jogu, fotiť kamošku surférku, či len tak nič nerobiť a byť chvíľu sama. V backpackri bolo ťažké nájsť miesto iba pre mňa, najprv som chodila do kuchyne na poschodí, kde som sem tam zastihla jedného človeka, ktorý aj tak rýchlo zmizol ale časom to objavilo viacero ľudí a úplne sa môj kľudný kútik zmenil.

tulene na chodníkoch
tulene na chodníkoch (zdroj: KrisPope)
tuleň
tuleň (zdroj: KrisPope)
tulene
tulene (zdroj: KrisPope)

Od kamošky sa dal požičať nafukovací kajak a parkrát sme sa boli povoziť na mori, pričom sme pozorovali opaľujúce a plávajúce tulene. Raz som bola s Janom, ktorý na harpúnu ulovil kadejaké morské monštrá a my sme mali postarané o zaujímavú večeru. Keď už sme pri tom, sem tam sme pripravovali večere pre viacero ľudí. Ja som dokonca urobila „bryndzové“ halušky a ako aperitív sme mali slivovicu. Čo vám poviem, slivovica mala väčší úspech ako halušky. Slivovicu mi poslala mamka balíkom spolu s horalkami a kávenkami.

s Lou a Annou oddych pri mori (Hapuku beach) cez voľný deň (aj sa šoféri nákladiakov divili keď nás videli bez oranžových hábov, čo tam robíme)
s Lou a Annou oddych pri mori (Hapuku beach) cez voľný deň (aj sa šoféri nákladiakov divili keď nás videli bez oranžových hábov, čo tam robíme) (zdroj: KrisPope)

Každý pondelok bolo free food v komunitnom centre. Milé tetušky a ujovia navarili jedlo a delili sa s ním so všetkými, časom na free food chodilo čoraz viac ľudí a všetci sa spolu bavili a komunikovali a pomáhali a bolo to vážne super, stretnúť usmievavých Ľudí. Ani jeden pondelok nechýbal Al, Kivák, s ktorým sa dalo vždy pokecať. Môj posledný pondelkový večer som tam stretla takmer každého, bola to akoby moja good bye party. Darovala som im pre deti nejaké slovenské horalky čo mi mamka poslala v balíku. Po večeri sa konali tanečné kurzy. Tanečný inštruktor bol zároveň vodič Moxy (veľkého nákladiaku) a tak som ho volala DancyMoxy.

komunitné centrum v pondelok večer, atmosféra tam bola úžasná, ľudia sa správali tak ľudsky
komunitné centrum v pondelok večer, atmosféra tam bola úžasná, ľudia sa správali tak ľudsky (zdroj: KrisPope)

Svoje auto- Manuho som až tak často nepoužívala kým som bola v Kaikoure ale mala som s ním iné servisné zážitky, najprv výmenu olejového filtra, defekt a potom WOF-technickú kontrolu. Defektu som sa venovala cca týždeň a nakoniec som šla do iného servisu (lebo v prvom mali vždy čas a koleso mi nevymenili) a zavolala si špecialistu- dredatého chalana, ktorý sa mi o koleso postaral ešte mi aj poukazoval a vysvetlil ako opraví dieru v pneumatike. Keď som riešila WOF, systém bol asi taký, že som došla cez daždivý piatok (nerobili sme) a pýtala si termín, kedy môžem Manuho doviezť. Povedal, pijúc kávu „V pondelok“ . Ja, že „kedy v pondelok, ja robim aby som si to vedela dohodnúť v práci a tak“ a on, že keď začínam veľmi skoro, nech ho nechám na dvore s kľúčmi za clonou a keď sa vrátim z práce, bude to spravené a účet môžem zaplatiť neskôr“. Úžasný kiwi sistém!

 Takže som myslela, že sa v Kaikoure zdržím 3 dni...ostala som 4 mesiace a snáď som zarobila na X mesiacov cestovania.

kuchyňa v Dusky Lodge o 5:30 ráno v deň, keď som odchádzala
kuchyňa v Dusky Lodge o 5:30 ráno v deň, keď som odchádzala (zdroj: KrisPope)
Kristína Poperníková

Kristína Poperníková

Bloger 
  • Počet článkov:  33
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som mladá, pekná a možno aj inteligentná a vydala som sa na cestu na druhý koniec sveta aby som sa našla.O svoje zážitky sa chcem podeliť a preto píšem.... aj keď mám malé meškanie. No čo?! Proste mám zaujímavý život a nestíham o ňom písať. Zoznam autorových rubrík:  na ceste...

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu